Pomáhame meniť svet žien (a ich detí), ktoré žijú v násilných vzťahoch, k lepšiemu. Vstupujeme do generačného cyklu násilia s cieľom ho zastaviť…
Foto: Attelier.sk
**
Pôsobíte v Aliancii žien - cesta späť od roku 2015 ako poradkyňa pre obete rodovo podmieneného násilia. V čom spočíva vaša práca?
**
V poskytovaní sociálneho poradenstva v rámci problematiky rodovo podmieneného násilia - objasnenie príčin, hľadania možností zastavenia/predchádzania vzniku ďalšieho násilia pri konkrétnych ženách a ich deťoch.
Čo očakávajú klientky od spolupráce s vami, respektíve od nás ako pomáhajúcej organizácie?
Ako ktorá. Niektoré sa potrebujú „len“ porozprávať a ujasniť si, či to, čo prežívajú je alebo nie je normálne. Niektoré reálne očakávajú, že im poviem, že to, čo prežívajú, je normálne a bežné a je to dokonca v poriadku (keď muž/manžel doma rozbíja dvere, huláka po nej, ponižuje ju, fyzicky jej ubližuje, zakazuje, žiarli a pod); pamätám si mladú, krásnu, pracujúcu ženu, za ktorou by sa otočil každý muž na ulici, a ktorá mi povedala, že som prvá, ktorá jej povedala, že ju nesmie muž biť, že to nie je v poriadku.
Iné očakávajú, že dostanú praktickú pomoc - najmä právnu, že sa za ňu postavíme pred súdom a budeme ju obraňovať. Niektoré sa vyslovene spoliehajú nato, že tento ich boj vybojujeme za ne. Takto to, žiaľ, nefunguje.
Iné čakajú presný návod na to, čo robiť. Ideálne v bodoch. A potrebujú časté konzultácie, aby si boli isté, že konajú správne.
Niektorým stačí, že si ujasnia, že majú správny pohľad na to, že to, čo sa im prihodilo a čo musia prežívať, nie je v poriadku a nezaslúžia si to ani ony a ani ich deti.
Iné sa potrebujú vyrozprávať z oprávnených krívd, ktoré prežili, keď sa snažili riešiť svoju situáciu. Napríklad zo strany polície, súdu, SPO a SK. Napríklad keď pracovníčka SPO a SK káže klientke, ktorá sa po urputnej ceste postavila na vlastné nohy, predať byt (na ktorý platí hypotéku) a odísť zo svojich dvoch zamestnaní a presťahovať sa radšej do BA, lebo tam zarobí viac, aby mohla viac prispievať na svoje takmer dospelé dcéry, ktoré chcú ísť študovať na súkromné školy do zahraničia a ktoré sa dobrovoľne rozhodli zostať žiť s otcom, pretože je to podnikateľ, ktorý im platí všetky rozmary. Alebo postupov polície, keď si odnesie vlnu výsmechu, lebo stalking (neustále obťažovanie, vyčakávanie vonku, písanie sms, volania a pod) podľa nich nie je dôvodom na podanie trestného oznámenia, a už vôbec nie dôvodom na to, aby sa tým vôbec zaoberali a dačo spisovali. Alebo súdu o vyrovnanie majetku, ktorý sa vlečie už viac ako štyri roky a prebehli len dve pojednávania bez žiadneho napredovania s tým, že všetky výdavky musí hradiť ona, lebo on si povedal, že jednoducho nebude a ona bude exekučne stíhaná a skončí s deťmi na ulici, alebo bez vody, elektriny, odvozu smetí…
Ak to môžete posúdiť iba na základe vlastnej praxe, existuje nejaká modelová situácia, ktorá ženy dovedie až k nám? Ak áno, aká?
Buď keď už pretečie pohár všetkej trpezlivosti a tolerantnosti, keď na základe nejakého podnetu získajú viac sily a odhodlania (napríklad trochu odrastú deti a vráti sa do zamestnania), alebo keď ich k tomu doslova dotlačí strach o život (svoj, alebo detí)
Keď prídete do prvého kontaktu s klientkami, v akom bývajú rozpoložení? A čo je vaša prvá starosť na úplnom začiatku kontaktu s nimi?
Topím ľady; predstavím sa, poviem krátko niečo o sebe, opýtam sa jej na cestu, nájdem si niečo, čo sa mi na nej reálne páči - šaty, šperk, topánky, účes, niečo pekné. Ide hlavne o to, aby sa rozptýlila a predtým, ako začneme pracovať, myslela na niečo pozitívne a bežné, pretože 95% klientok príde v stave, kedy sú plne sústredené na to, čo chcú povedať a na čo sa opýtať a v tom strese, v ktorom sa nachádzajú, sa začnú strácať v časovej hierarchii, čo komplikuje celý rozhovor.
Teraz ma opýtam veľmi prakticky: čím sa vaša práca začína, čo tvorí jej hlavnú náplň, ako prebieha, a keď sa končí, čo je tým dôvodom, prečo sa končí.
Začína topením ľadov, vytvorením si dôvery, zistením dôležitých faktov (či má deti, koľko, ako staré, či je v priamom ohrození ona a deti, či má partner zbraň, či užíva nejaké lieky/drogy/alkohol (aj ona, aj on), či má prístup k vlastným peniazom, či rodina/priatelia vedia o danej situácii, či v akútnej situácii má komu zavolať/kam odísť, či vie, kde má dôležité doklady, lieky, či si plne uvedomuje, že kedykoľvek môže zavolať na políciu a tá musí prísť a situáciu riešiť, zistením, či už bol partner trestne stíhaný, či náhodou nie je v podmienke a pod. Následne to už je veľmi individuálne. Klientku nechám vyrozprávať sa, ale regulujem rozhovor tak, aby mal pochopiteľný sled a aby som sa s istotou vyznala v deji. Samozrejme, že je to sprevádzané pochopiteľnými emóciami, ale rozumieť tomu musím. Následne sa pýtam na to, čo by ona sama chcela do budúcnosti. Pre seba, pre svoje deti. A podľa toho, ku akej odpovedi sa dopracujeme, riešime ďalší postup, pretože tie odpovede sú naozaj rôzne.**
Čo považujete po ukončení práce s klientkou za úspech, a čo naopak za niečo, v čom je naďalej potrebné pokračovať, prípadne kde a s kým?**
Za úspech považujem, keď každé Vianoce dostanem správu s pochvalou ich života po oslobodení sa od partnera, keď stretám klientky s novými partnermi ruka v ruke v kine a na ulici - šťastné a spokojné.
Za neúspech považujem, keď sa roky brodíme našim súdnictvom, bez reálnych úspechov. Hoci je v bezpečí a je jej lepšie a žije o niečo slobodnejšie, nie je to výsledok, ktorý si zaslúži. Pre mňa to je neúspech s vidinou nádeje na konci.
Za nepochopiteľný neúspech považujem, ak klientka začne žiarliť na novú partnerku muža, ktorý ju týral. Namiesto radosti z celkového oslobodenia sa, sa začne brodiť týmito pocitmi, ktoré možno aj sú vysvetliteľné a pochopiteľné, ale ja ich považujem za neúspech a nepochopenie sa.
Čo najťažšie ste vo svojej praxi riešili? (A pomohlo to?)
Súdne prieťahy, bezútešné, nekonečné, keď žena zostáva v klietke nedoriešených záležitostí a právnici sú bezradní. Nepomáha nič.
Rovnako situácie, kedy sama pociťujem, že si nie som istá slovami klientky a bojujem sama so sebou, aby nemala pocit, že jej snáď neverím alebo nechcem pomôcť. Mnohokrát sa mi tu opakuje obviňovanie muža zo sexuálneho násilia na deťoch, čo je veľmi vážna vec, ktorá sa nesmie nijak podceniť, ale počas rozhovorov a štúdia posudkov od lekárov a psychológov nenachádzate nič, čo by tomu reálne nasvedčovalo.
V čom si myslíte, že spočíva základná pomoc pre sanáciu rodiny, z ktorej k nám žena prichádza? A je vôbec možné rodiny, v ktorých sa odohráva násilie, zachrániť tak, aby mohli ďalej pokojne a bezpečne fungovať?
Nemyslím si to. U nás neexistuje povinný program, do ktorého by bol muž aj proti jeho vôli zaradený a musel ho absolvovať a následne bol pod dohľadom s tým, že by sa pracovalo s celou rodinou. Kým toto nebude, bude to často iba boj s veternými mlynmi.
V čom vidíte najväčšie nebezpečenstvo toho, že obeťami násilia v blízkych vzťahoch sú často aj deti, a to „minimálne“ v pozícii svedka, ale nie nezriedka aj ako priamych obetí násilia? Ako sa práve deťom dá pomôcť?
Je to obrovský problém. Deti zážitok s násilím na matke, alebo ich samých zasahuje v rámci celého vývoja a spôsobuje množstvo problémov - pri vnímaní seba samých, prežívanie neúspechov a úspechov, empatii, asertivite, uvedomovania si svojich práv, spôsobov ich prejavovania, ale aj fyzické prejavy - zajakávanie, koktanie, fyzické úskoky, krčenie sa, podceňovanie sa, alebo naopak násilnícke prejavy. Najväčšia pomoc je podľa mňa práve zo strany matky, ktorá sa s nimi rozpráva, vysvetľuje im a dbá na to, aby dostali relevantné a veku primerané odpovede na otázky. Veľmi dôležitý je aj postoj blízkeho okolia, ostatnej rodiny, školy a pod., ktoré sa k násiliu musí stavať zo zásadným postojom plného odsúdenia a snahy pomoci
Domnievate sa, že práca s ľuďmi (väčšinou s mužmi, ale nielen), ktorí páchajú násilie v rodinách, je cesta, ako sa dostať z bludného kruhu násilia a z jeho prenosu z jednej potenciálne zachránenej rodiny k ďalšej?
Domnievam sa, že omnoho prísnejšie tresty (väzenie, odobranie vodičského preukazu, vysoké finančné pokuty v prospech ženy a detí - ideálne všetko kombinovane) sú vhodným spôsobom riešenia a dostatočne odstrašujúcim príkladom pre tých, ktorí sa domnievajú, že je žena ich majetkom a môžu s ňou zaobchádzať podľa svojich predstáv. Až následná povinná práca s násilníkmi pod dohľadom skúsených odborníkov je podľa mňa veľkým prínosom. Avšak nie bez trestu, nie s prístupom, že treba v prvom rade pomôcť aj násilníkovi, nie len obeti, aby sa problém vyriešil. Rovnako nesmie zaostávať silná snaha učenia spoločnosti k plnému odmietaniu násilia na komkoľvek - ženách, mužoch, deťoch, senioroch, ŤZP, ale aj na zvieratách. Lebo máme vysokú toleranciu voči tomu, čo možno považovať za násilie. Sami sme schopní/schopné veľa vydržať a odpustiť iným. Politik zbije ženu, “nafúknutú kačicu, čo si to určite zaslúžila, lebo po ňom hodila dieťa a ohrozila ho”. To je “ok”. Obťažuje nás rozmýšľať nad podrobnosťami a rozobrať vec do detailov, radšej nad tým mávneme rukou.
Myslíte si, že kontakt s nami a pomoc, ktorú ženám poskytujeme, im dokáže reálne pomôcť začať žiť lepší život?
Určite áno.
Vieme, že slovenský parlament zastavil ratifikáciu tzv. Istanbulského dohovoru. Považujete to za chybu? Ak áno (nie), prečo? A ako sa dá docieliť ochrana žien a detí (ale aj senioriek a seniorov či ľudí so zdravotnými znevýhodneniami) z pohľadu našej legislatívy bez ochrannej ruky Istanbulského dohovoru? Máme na to dostatočné nástroje?
Podľa môjho súkromného názoru parlament toto vykonal z čistej lenivosti a lakomosti. Pretože ochrana žien si vyžaduje jednak množstvo legislatívnych úprav, vybudovanie celého systému pomoci a ochrany a do všetkého treba investovať a učiť ľudí ako v danej problematike pracovať. Oháňanie sa rodovými záležitosťami je len výhovorkou, ktorú boli ľudia schopní prijať, lebo sami neprekovali vlastné predsudky.
Mimovládne organizácie často suplujú úlohy štátu a práca so ženami, žijúcimi v násilných vzťahoch, a ich deťmi, patrí nepochybne k „vlajkovým lodiam nezáujmu“ štátu o blaho ľudí, ktorí v ňom žijú (a platia dane). V čom vidíte systémové možnosti, ako túto situáciu otočiť v prospech žien, ich detí a nota bene ich rodín, ktoré slovenské političky a politici tak bezobsažne adorujú a zároveň nechávajú napospas násiliu, chudobe, zlému vzdelávaciemu systému, alkoholu, gamblerstvu, nerovnosti atď atď.
Mne nevadí, že my, ako tie „vlajkové lode“ držíme túto situáciu. Tiež tvoríme štát, tiež sme jeho súčasťou a ako občianske združenia a neziskovky riešime množstvo situácii, kde je podľa mňa omnoho lepšie zamestnať človeka so záujmom, než štátneho úradníka. (Bez toho, že by som chcela niekoho uraziť.) Problém vidím však v tom, že aj štátne zložky ako prokuratúra, súdy, polícia, SPO a SK sú často NEnastavené na ochranu žien a detí a nemajú vypracovaný žiaden systém, ktorý by umožňoval aj ich kontrolu (či si správne vykonali svoje povinnosti). Je to len slovo proti slovu, veľmi málokedy rukolapný dôkaz. Ako je toto možné v 21.storočí, to nechápem.
Je niečo, čo vás na vašej práci vie neustále prekvapovať, či už pozitívne alebo negatívne?
Byrokracia. Rozumiem, kontrolovať treba. Keď vám niekto dá zdroje financovania vašej práce, chce si byť istý, že ste ich aj správne použili. To je v poriadku. Ale viete čo? Dá sa to aj bez toho, aby za obeť padlo tisícky stromov a s tým súvisiacich prírodných zdrojov.
Ak existuje jedna vec, ktorá by Slovensku s problémom násilia v blízkych vzťahoch mohla podľa vás pomôcť, ktorá to je? A myslíte si, že je reálna?
Radikálne sprísnenie trestov, nutnosť súdneho riešenia daných vecí v skrátenom termíne, kontrola páchateľa aj po výkone trestu, nemožnosť skrátenia trestu, finančné „odmeny“ pre obete násilia - každomesačná dávka, na ktorej sa priamo bude podieľať páchateľ podľa svojho príjmu (ak má málo, doplatí štát).
Odkážte, prosím, ľuďom, ktorí čítajú tieto riadky, čo môžu urobiť pre seba, ak sami potrebujú pomoc, prípadne, čo môžu urobiť ľudia, ktorí o násilí v rodinách vo svojom okolí tušia, radi by pomohli, ale nevedia, ako.
Nebuďte slepí a ľahostajní. Ani voči sebe, ani voči druhým. Máme jednu jedinú šancu prežiť šťastný život a to len tak, že sami sebe povieme áno a otvoríme si dvere kam len chceme. Keď ich neustále pred vami niekto zatvára, alebo keď vidíte, ako ich niekto zatvára pred slabšími, otvorte ich hoci aj nasilu. Nebojte sa mať vlastnú hlavu a chcieť od života veľa. Pri všetkom, čo robíte myslite nato, aby ste boli voči ostatným spravodliví a láskaví, lebo takých si vás potom zapamätajú. Spravte všetko, čo sa dá, aby ste si na sklonku svojho života povedali: žila som dobre a zopakovala by som si to ešte raz.
A odkážte v tomto duchu niečo aj Vláde SR a Národnej rade SR.
Nepotrebujeme nikoho, kto sa bude biť za ženy. Potrebujeme normálne uvažujúcich, inteligentných ľudí, ktorí naše peniaze použijú na to, aby sme sa vedeli ochrániť samy - plným právom, na miestach na to určených. Nepotrebujeme ľudí, ktorí budú rozhodovať o nás za nás. Chceme o sebe rozhodovať samy, zabezpečte nám to, čo demokratická spoločnosť deklaruje. Možnosť rozhodovať sa a realizovať sa vo všetkých oblastiach s ohľadom na ľudí okolo seba. A buďte k druhým slušní a ľudskí, bude to príjemná zmena.
Ďakujem.
Pýtala sa Hana Fábry
Lenka Patyiová o sebe: “Som sociálna pracovníčka, manželka, matka a chovateľka mačiek a suchozemských korytnačiek. Obľubujem hudbu Tomáša Klusa, film Cyrano, seriál Jak jsem spoznal vaši matku:)
Prečítajte si rozhovor so psychológom Jurajom Zajacom a porovnajte si jeho odpovede s odpoveďami sociálnej pracovníčky Lenky Patyiovej.
Rozhovor vznikol v rámci projektu
Aliancie žien Slovenska
Zastaviť cyklus násilia,
financovanom a realizovanom z prostriedkov Nórskych grantov a štátneho rozpočtu SR.
Pýtala sa Hana Fábry
Pôvodne zverejnené na starom webe Aliancie žien.
+421 903 519 550