Pomáhame meniť svet žien (a ich detí), ktoré žijú v násilných vzťahoch, k lepšiemu. Vstupujeme do generačného cyklu násilia s cieľom zastaviť ho…
Foto: archív JZ
Pôsobíte v Aliancii žien Slovenska od roku 2017 ako psychológ. V čom spočíva vaša práca?
Ako psychológ sa snažím pomáhať ženám, ktoré zažívajú vo vzťahu násilie. V zásade možno povedať, že je to pomoc od násilia k nenásiliu. Z hľadiska cieľa sú všetky stretnutia s klientkami podobné. Čo sa týka formy, je to vždy individuálne, špecifické, každý sme totiž iný a potrebujeme niečo konkrétne, šité na našu situáciu, osobnosť.
Čo očakávajú klientky od spolupráce s vami, respektíve od nás ako pomáhajúcej organizácie?
Niektoré očakávania vedia klientky pomenovať od začiatku, niektoré sú skôr menej uvedomované. V zásade ale očakávajú empatiu, citlivosť, keďže tú vo vzťahoch zažívajú málo. Očakávajú aj konkrétne rady a postupy v ich situácii. Potrebujú podporu v zložitých situáciách rozchodu, rozvodu, komunikácie s deťmi ohľadne zažívaného násilia… Z hľadiska psychologickej pomoci by som povedal, že je kľúčové postupovať od pomoci k svojpomoci. Klientky, ktoré zažívajú násilie vo vzťahu, si menej veria, čo je priamym dôsledkom zažívaného násilia. Možno hovoriť o určitom skompetentňovaní, alebo prinavráteniu sebavedomia…
**Ak to môžete posúdiť iba na základe vlastnej praxe, existuje nejaká modelová situácia, ktorá ženy dovedie až k nám? Ak áno, aká?
**Stretávam sa zväčša s tým, že zlomovým bodom je incident fyzického násilia, ktoré ženy vyhodnotia ako nebezpečný, krízový, a rozhodnú sa konať. Keď však analyzujeme ich vzťah, zväčša zistíme, že násilie v iných podobách tam bolo dlhodobo, hlavne psychické a sociálne násilie. Čo sa týka psychického a sociálneho násilia, často možno cítili, že to nie je dobré, ale ťažšie sa stanovuje hranica, ktorá bola prekročená. Išlo o hádku, kritiku, či izoláciu, alebo ponižujúce správanie? Keďže tieto vzorce v tých vzťahov trvajú dlhšie a majú postupnú, gradujúcu tendenciu, človek postupne začne ospravedlňovať, normalizovať aj niečo, čo je dávno za všetkými čiarami. Dá sa to pomerne jednoducho posúdiť otázkou, či by ste s takýmto partnerom boli, keby sa tak správal na prvom rande?
Keď prídete do prvého kontaktu s klientkami, v akom bývajú rozpoložení? A čo je vaša prvá starosť na úplnom začiatku kontaktu s nimi?
Často sú v stave dlhodobej a pretrvávajúcej frustrácie, sprevádza to úzkosť, nervozita, depresia. Spočiatku často hľadajú riešenie, ako by sa ich partner mohol zmeniť. Ak to chcú ženy a nie ich partneri, skončí to neúspešne tým, že tieto klientky môžu sami sebe dávať ďalšie úlohy, ako by napr. partnera nemali provokovať, teda prispievať k násiliu. Na toto je nutné upozorňovať, lebo ak sa chce ich partner zmeniť, nie je cestou to, aby klientka pracovala na sebe. Tu nejde o partnerskú terapiu, na eliminácii násilia musí pracovať ten, kto sa ho dopúšťa.
Teraz sa opýtam veľmi prakticky: čím sa vaša práca začína, čo tvorí jej hlavnú náplň, ako prebieha, a keď sa končí, čo je tým dôvodom, prečo sa končí.
To je veľmi zložitá otázka a nie je na ňu jednoducho odpovedať. Začína sa vypočutím si príbehu klientky, ktorá ho často nemala možnosť porozprávať v tejto podobe bez cenzúry, bez strachu. Moja práca sa zameriava nielen na mapovanie negatív, ale čoraz viac na mapovanie toho, čo funguje, čo sa klientke podarilo, v čom je sebavedomejšia, ako dokáže v malých krokoch uplatňovať asertivitu. Končí sa vtedy, keď klientka prirodzene vie, že pomoc nepotrebuje, čo neznamená ideál, že problémy už nie sú, ale že si s nimi dokáže poradiť.
Čo považujete po ukončení práce s klientkou za úspech, a čo naopak za niečo, v čom je naďalej potrebné pokračovať, prípadne kde a s kým?
Keď sa klientka rozhoduje na základe toho, čo ona chce, keď zvažuje svoje potreby, pocity. Snažím, sa nehovoriť klientkam, že je nutné v niečom pokračovať, je to proti môjmu presvedčeniu; verím v ich úsudok a snažím sa podporiť to, že oni vedia najlepšie, čo je pre ne dobré.
**
Čo najťažšie ste vo svojej praxi riešili? A pomohlo to?**
Kombinované sexuálne a iné násilie od viacerých ľudí v živote klientky. Takéto zážitky majú tendenciu vytvoriť v človeku pocit, presvedčenie, že ľudia sú proste takí, že svet je takéto miesto. Tu bolo podstatné poukazovať na výnimky, že svet je aj iný a ľudia sú aj iní. Myslím, že to pomáha.
V čom si myslíte, že spočíva základná pomoc pre sanáciu rodiny, z ktorej k nám žena prichádza? A je vôbec možné rodiny, v ktorých sa odohráva násilie, zachrániť tak, aby mohli ďalej pokojne a bezpečne fungovať?
Verím v to, ale zároveň je nutná dávka primeraného skepticizmu. Muži - partneri môžu veľmi rýchlo pristúpiť na to, že všetko už je v poriadku a nikdy sa nič také nestane, že to bolo situačné, teda exces vo vzťahu. Voči takýmto tvrdeniam uplatňujem značný skepticizmus, pretože viem, že násilie má úplne iné korene a tieto tvrdenia skôr poukazujú na to, že k zmene nedošlo.
**V čom vidíte najväčšie nebezpečenstvo toho, že obeťami násilia v blízkych vzťahoch sú často aj deti, a to „minimálne“ v pozícii svedka, ale nie nezriedka aj ako priamych obetí násilia? Ako sa práve deťom dá pomôcť?
**S deťmi pracujem menej. Ale myslím, že o násilí je potrebné (veku primerane) hovoriť. Často sa o násilí a o tom, čo sa vo vzťahu deje mlčí, matky sa snažia v dobrej viere deti ochrániť. Toto ale zväčša nefunguje, deti predsa násilie vnímajú, či už ho vidia a počujú priamo, alebo vnímajú dôsledky v zmysle toho, aké napätie je prítomné, ako napr. otec o všetkom rozhoduje a ako sa mama všetkému prispôsobuje.
**Domnievate sa, že práca s ľuďmi (väčšinou s mužmi, ale nielen), ktorí páchajú násilie v rodinách, je cesta, ako sa dostať z bludného kruhu násilia a z jeho prenosu z jednej potenciálne zachránenej rodiny k ďalšej?
**Myslím si, že práca s mužmi, ktorí sa dopúšťajú násilia vo vzťahoch je jediná cesta, ako tento bludný kruh ukončiť. Násilie musí a môže zmeniť len ten, kto sa ho dopúšťa. Žena nevie zmeniť to, aby muž nebol násilný. Či budú spolu, alebo nie, budú spolu komunikovať napr. ohľadne detí, a aj tam môže násilie pretrvávať. Ak pôjde muž do iného vzťahu, tam bude násilie pokračovať… Iná cesta proste nie je.
**Myslíte si, že kontakt s nami a pomoc, ktorú ženám poskytujeme, im dokáže reálne pomôcť začať žiť lepší život?
**
Určite. Ženy, často napr. aj na materskej dovolenke, ktoré zažívajú násilie vo vzťahu, či ani psychologickú, sociálnu a právnu pomoc ani nemôžu dovoliť, čo je tiež stratégia násilia, teda muž má peniaze a ženu takto limituje, izoluje.
Vieme, že slovenský parlament zastavil ratifikáciu tzv. Istanbulského dohovoru. Považujete to za chybu? Ak áno (nie), prečo? A ako sa dá docieliť ochrana žien a detí (ale aj senioriek a seniorov či ľudí so zdravotnými znevýhodneniami) z pohľadu našej legislatívy bez ochrannej ruky Istanbulského dohovoru? Máme na to dostatočné nástroje?
Väčšina ľudí, ktorí sú proti Istanbulskému dohovoru, ho nikdy nečítali. Keďže nemali problém s ratifikáciou dohovoru ani veľmi katolícky orientované krajiny ako Poľsko, či Španielsko, nechápem, v čom by ohrozoval tradičnú rodinu na Slovensku. Zo 45 krajín Rady Európy dohovor ratifikovalo 37. Stačí sa pozrieť na mapu a zistíme, že na Slovensku sa vytvorila absurdná debata, ktorá hlavne nemá žiadny odborný kontext a skôr politicky vyťažuje z nenávisti a z neznalosti samotného textu. Pokiaľ sa jedná o slovíčko rod a rodovú rovnosť, tak gender - rod je sociálny konštrukt, ktorý súvisí s obrazom muža a ženy zo spoločenského a kultúrneho hľadiska. To súvisí s tým, že od dievčat napr. očakávame, že budú citlivé, starostlivé vo vzťahu k deťom a od chlapcov, že nebudú prejavovať strach. V čom táto téma vyvoláva ošiaľ? Istanbulský dohovor je napr. aj o tom, že štát má povinnosť realizovať intervenčné programy s páchateľmi domáceho násilia, čo sa teda u nás systémovo zatiaľ nedeje. Keď počujem, že proti násiliu bojovať budeme, ale Istanbulský dohovor nie, tak som skeptický, že na Slovensku dokážeme vymyslieť niečo efektívnejšie, teda zatiaľ sme na nič podobné neprišli…
Mimovládne organizácie často suplujú úlohy štátu a práca so ženami, žijúcimi v násilných vzťahoch, a ich deťmi, patrí nepochybne k „vlajkovým lodiam nezáujmu“ štátu o blaho ľudí, ktorí v ňom žijú (a platia dane). V čom vidíte systémové možnosti, ako túto situáciu otočiť v prospech žien, ich detí a nota bene ich rodín, ktoré slovenské političky a politici tak bezobsažne adorujú a zároveň nechávajú napospas násiliu, chudobe, zlému vzdelávaciemu systému, alkoholu, gamblerstvu, nerovnosti atď. atď.
Štát túto agendu systematicky ignoruje, čo je asi obraz našej vyspelosti, či nevyspelosti? Ale to sa týka aj realizácie intervenčných programov pre mužov, ktorí sa násilia dopúšťajú, tam tiež štát systémovo nič nerieši a často ani nepodporuje organizácie, ktoré sa tomu venujú. Myslím, že riešenie je jasné, vyžaduje si to systémový prístup na štátnej úrovni, ktorý bude mať konkrétneho gestora, kde štát pochopí nutnosť multidisciplinarity a multinštituciálneho zapojenia do riešenia.
Je niečo, čo vás na vašej práci vie neustále prekvapovať, či už pozitívne alebo negatívne?
Každý človek, každý príbeh .
**Ak existuje jedna vec, ktorá by Slovensku s problémom násilia v blízkych vzťahoch mohla podľa vás pomôcť, ktorá to je? A myslíte si, že je reálna?
**Štát musí jednoducho alokovať peniaze do zmysluplných projektov v tejto oblasti. Čo sa týka násilných mužov, je nevyhnutné, aby im štát na rôznych úrovniach ukladal povinnosť absolvovať intervenčný program zameraný na elimináciu násilia v partnerských vzťahoch.
Odkážte, prosím, ľuďom, ktorí čítajú tieto riadky, čo môžu urobiť pre seba, ak sami potrebujú pomoc, prípadne, čo môžu urobiť ľudia, ktorí o násilí v rodinách vo svojom okolí tušia, radi by pomohli, ale netušia, ako.
Tým, čo násilie vo vzťahoch udržuje a posilňuje, je izolácia pred svetom, pred ľuďmi, aj pred blízkymi. Opakom je to, že sa o násilí bude viac hovoriť a pomenovávať ho pravými slovami. Je dobré kontaktovať organizácie (napr. Aliancia žien Slovenska), kde sa tejto téme špecificky venujeme. Je lepšie hľadať špecifické riešenia s ľuďmi, ktorí násiliu rozumejú.
**Máte neobvyklé zamestnanie. Pracujete ako psychológ vo väznici a prichádzate do styku s mužmi (aj so ženami?), ktorí páchajú násilie, vrátane toho domáceho, na blízkych osobách. Môžete napísať, v čom spočíva podstata vašej práce s nimi a aký má efekt?
**
Áno, pracujem ako psychológ viac ako 15 rokov vo väzenskom prostredí, kde sa okrem iného tiež venujem ľuďom, ktorí majú, resp. mali problém s násilím. Táto téma ma preto prirodzene sprevádza mojim profesionálnym životom. Vnímam aj tento kontext ako jednu zo súčastí toho, ako komplexne tému partnerského, domáceho násilia riešiť. Ide však len o časť celej mozaiky. Myslím si, že násilia bude menej len vtedy, keď bude na Slovensku fungovať komplexný, multidisciplinárny a multiinštitucionálne fungujúci prístup.
**A odkážete v tomto duchu niečo aj Vláde SR a Národnej rade SR?
**Vo vzťahu k eliminácii násilia v partnerských vzťahoch je dôležité, aby prestali politikárčiť a začali robiť politiku, ktorá prinesie výsledky; začnime Istanbulským dohovorom.
**Veľká vďaka.
**
Pýtala sa Hana Fábry
Prečítajte si rozhovor so sociálnou pracovníčkou Lenkou Patyiovou a porovnajte si jej odpovede s odpoveďami psychológa Juraja Zajaca.
Rozhovor vznikol v rámci projektu
Aliancie žien Slovenska
Zastaviť cyklus násilia,
financovanom a realizovanom z prostriedkov Nórskych grantov a štátneho rozpočtu SR.
Pôvodne zverejnené na starom webe Aliancie žien.
+421 903 519 550